Jdi na obsah Jdi na menu
 


Urán je pomenovaný podľa gréckeho boha Urana, ktorý bol bohom neba. Pomenovanie planéty po gréckom bohovi je ojedinelé, pretože všetky ostatné planéty nesú mená rímskych bohov. Uranos bol predstaviteľom tzv. prvej generácie gréckych bohov. Bol manželom bohyne zeme Gaie a otcom dvanástich Titanov, troch jednookých obrov Kyklopov a troch obrov Hekatoncheirov. Niektorí antickí autori Považujú Urana tiež za otca bohyne lásky a krásy Afrodity. Kým ho nezvrhol z trónu jeho syn Kronos (v Ríme Saturnos), bol Uranos vládcom celého sveta.[3]Hmotnosť Neptúna je 1.0243×1026 kg, čím sa radí medzi Zem a najväčších plynových obrov. Je sedemnásť krát ťažší ako Zem, ale tvorí len 1/18 z hmotnosti Jupitera. Spolu s Uránom tvorí podskupinu nazývanú aj „ľadový giganti“, kvôli tomu, že od Jupitera a Saturna sa líšia veľkosťou a zložením. Pri hľadaní extrasolárnych planét sa telesá podobnej hmotnosti označujú ako neptúny podobne ako sa extrasolárne planéty podobné hmotnosťou označujú jupitermi.Hmotnosť Neptúna je 1.0243×1026 kg, čím sa radí medzi Zem a najväčších plynových obrov. Je sedemnásť krát ťažší ako Zem, ale tvorí len 1/18 z hmotnosti Jupitera. Spolu s Uránom tvorí podskupinu nazývanú aj „ľadový giganti“, kvôli tomu, že od Jupitera a Saturna sa líšia veľkosťou a zložením. Pri hľadaní extrasolárnych planét sa telesá podobnej hmotnosti označujú ako neptúny podobne ako sa extrasolárne planéty podobné hmotnosťou označujú jupitermi. rvé pozorovanie Neptúnu sa podarilo už Galileovi 27. decembra 1612 a druhé 27. januára 1613. V oboch prípadoch planétu pokladal za nehybnú hviezdu, ktorá bola veľmi blízko (v konjunkcii) Jupitera. Jeho objav tak nemôže byť uznaný. Práve počas jeho prvého pozorovania koncom decembra 1612 mal Neptún veľmi malý pohyb no oblohe pri pohľade zo Zeme, ktorý nestačil na to aby si Galileo uvedomil že ide o planétu. V roku 1821 Alexis Bouvard vytvoril zoznam obežných dráh Uránu. Následné pozorovania odhalili významnú odchýlku od tohoto zoznamu, pričom Bouvard uvažoval o nejakom telese s rušivým vplyvom. V roku 1843 John Couch Adams vypočítal dráhu ôsmej planéty, ktorá by zohľadňovala odchýlky Uránu. Urbain Le Verrier v roku 1846 mal nezávisle na Adamsovi vlastné výpočty. Poslal ich nemeckému astronómovi Johannovi Gottfriedovi Gallemu. Pri pozorovaní používal Besselovu mapu, pričom uvidel hviezdu, ktorú na mape nemal zaznačenú. Na observatóriu v Berlíne s pomocou študenta Heinricha Louisa d'Arresta ako prvý človek vedome pozoroval planétu Neptún v noci z 23. na 24. septembra 1846 iba 1 stupeň od predpovedanej polohy. Bolo isté že ide o planétu, keďže hviezda zmenila svoju polohu medzi inými hviezdami. Následne sa rozpútala národnostne ladená diskusia medzi Francúzmi a Britmi, o tom kto sa viac zaslúžil o objav. Nakoniec sa medzinárodne uznáva, že zásluhy za objav si zaslúžia obaja. Napriek tomu je však táto otázka prehodnocovaná, kvôli znovuobjavenie tzv. „dokumentov o Neptúne“ z roku 1998. Tieto dokumenty kráľovského astronomického observatória v Greenwichi boli spreneverené astronómom Ollim Eggenom. Po ich preskúmaní niektorí historici uvažujú o tom že Adams sa nezaslúžil o objav rovnakým dielom ako Le Verrier. Krátko po svojom objavení bol Neptún označovaný ako „planéta za Uránom“, alebo ako „La Verrierova planéta“. Prvý návrh na pomenovanie prišiel od Galleho. Navrhol meno Janus. V Anglicku, Challis navrhol meno Oceanus. Vo Francúzsku navrhol Arago pomenovanie Leverrier, ktoré sa stretlo so silným odporom mimo Francúzska. Francúzske almanachy rýchlo predstavili meno pre Urán ako Herschel a Neptún ako Leverrier. La Verrier definitívne cez úrady presadil meno Neptún. Čoskoro sa toto pomenovanie stalo medzinárodne akceptovaným. V Rímskej mytológii bol Neptún bohom mora, ktorý zodpovedal gréckemu bohu Poseidónovi. Mytologické meno má súvis s názvoslovím ostatných planét, ktoré okrem Uránu, boli pomenované v antike. Meno planéty je prekladané ako „hviezda kráľa morí“ v čínštine, kórejčine, japončine a vietnamčine (海王星 v čínskych znakoch, 해왕성 v kórejštine). V Indií je pomenovaná ako Varuna (Devanagari), je to boh morí v Hindskej mytológií. Ekvivalent Poseidóna a Neptúna v grécko-rímskej mytológii. Sonda Voyager 2 v priebehu preletu detekovala aj magnetické pole, ktoré je, podobne ako Uránovo dipólové magnetické pole, podivne orientované. Sklon magnetickej osi je 47° vzhľadom na rotačnú os. Magnetická os je tiež posunutá od stredu o 0,55 polomeru planéty[1] (približne o 13 000 km). Predpokladá sa, že vznik magnetického poľa je spojený s pohybom vodivého materiálu (pravdepodobne vody) v stredných vrstvách planéty.[2] Nakoľko je magnetické pole rovnako nezvyčajne orientované aj u Uránu, vedci sa domnievajú, že by mohlo ísť o spoločnú vlastnosť ľadových obrov. Hodnota magnetického poľa na rovníku planéty dosahuje 14 μT a magnetický dipólový moment 0,2×1018 Tm3.Je teda 27-krát väčší než je magnetický dipólový moment u Zeme. Magnetické pole spôsobuje aj pozorovanú polárnu žiaru v oblasti pólov. Predpokladá sa, že magnetosféra siaha do podobnej vzdialenosti ako u Uránu.[1] Keďže planéta obieha tak ďaleko od Slnka, dostáva sa jej len veľmi málo tepla a najvrchnejšie vrstvy atmosféry dosahujú teplotu −218 °C (55 K). Hlbšie dovnútra planéty teplota stúpa. Je to pravdepodobne zvyškové teplo z obdobia formovania planéty, ktoré sa teraz postupne vyžaruje do vesmíru.Pri prelete okolo planéty v roku 1989 objavila sonda Voyager 2 na južnej pologuli Veľkú tmavú škvrnu, ktorá je porovnateľná s Veľkou červenou škvrnou na Jupiteri. Pôvodne sa predpokladalo, že ide o obrovský mrak a neskôr, že ide o medzeru v oblačnosti Neptúna, ktorá umožňovala uvidieť nižšie vrstvy atmosféry planéty. Planéty nemá pevný povrch, medzi atmosférou a plášťom nie sú zreteľné hranice. Teplota sa postupne zvyšuje smerom k jadru. V strede planéty dosahuje teplota 7000 °C, čo je viac ako na povrchu Slnka. Vnútorná štruktúra pripomína Urán. V jadre sa nachádzajú pravdepodobne roztavené horniny a kovy, ktoré sú obklopené zmesou skál, vody, čpavku a metánu. Atmosféra zaberá 10 až 20 % cesty k stredu planéty. Skladá sa najmä z vodíka (80%) a hélia (19%) vo vyšších vrstvách aj z metánu, čpavku a vody v nižších vrstvách atmosféry. Smerom nižšie sa táto zmes mení na horúcu tekutinu, ktorá tvorí vnútro planéty. Tlak v strede planéty je miliónkrát väčší ako na povrchu Zeme. Z porovnania rotácie a stupňa sploštenia vyplýva, že hmota planéty je tu menej koncentrovaná ako pri Uráne. Jedným z rozdielov medzi Uránom a Neptúnom je meteorologická aktivita. Urán je pokojný, zatiaľ čo Neptún je známy svojou búrlivou aktivitou v atmosfére. Vietor v atmosfére dosahuje najvyššiu rýchlosť v slnečnej sústave. Je poháňaný vnútornou energiou planéty. Najsilnejšie orkány dosahujú až okolo 2 000 km/h. V roku 1989 bola objavená sondou Voyager 2 Veľká tmavá škvrna, búrka v tvare cyklónu veľká ako Zem. 2. Novembra 1994 sa ju snažil zamerať Hubbleov vesmírny teleskop. Zistil však, že búrka zmizla. Okrem nej sa sformovali ďalšie dve búrky – Čarodejníkovo oko (Wizard’s eye) a Scooter. Unikátnym úkazom je prítomnosť vysokých oblakov, ktoré vrhajú tiene na nepriehľadné vrstvy pod nimi. Napriek tomu, že atmosféra Neptúnu je aktívnejšia ako pri Uráne, tvoria ju rovnaké plyny a ľad. Urán a Neptún nie sú presne plynoví, ale skôr ľadoví obri. Majú väčšie pevné jadro a sú tvorené aj ľadom. S. Gibbard a iní usudzujú, že vďaka mračnám metánu, sírovodíku, čpavku, vody a podobne môže v atmosfére Neptúna dochádzať k výbojom bleskov, hoci zatiaľ sa ich na diaľku nepodarilo pozorovať.[3] Neptún má slabé planetárne prstence neznámeho zloženia. Majú svojráznu špecifickú štruktúru, ktorá je narušovaná zrejme mesiacmi Neptúna. Prvý náznak, že prstence sú nekompletné, sa objavil v polovici 80. rokov, keď sa pri zákryte hviezdy planétou objavilo niekedy bliknutie navyše. Obrázky z Voyageru 2 ukázali že systém obsahuje veľa slabých prstencov. Vonkajší prstenec nazvaný Adams obsahuje tri oblúky - Liberté, Egalité a Fraternité (sloboda, rovnosť a bratstvo). Existencia týchto oblúkov je ťažko vysvetliteľná, pretože podľa pohybových zákonov by sa za krátky čas sformovali do jednotného prstenca. Úlohu tu pravdepodobne zohráva mesiac Galatea, ktorý asi bráni spojeniu oblúkov. Mnoho ďalších prstencov našli kamery Voyageru. Okrem Adamsovho prstenca (polomer 63 000 km od stredu planéty), sa tu nachádza Laverrierov prstenec (53 000 km) a širší i slabší Galleho prstenec (42 000 km). Slabý vonkajší výbežok Laverrierovho prstenca sa volá Lassel, a na jeho konci je pomenovaný prstenec Arago (57 000 km). Nové pozorovania zo Zeme ukázali, že prstence sú omnoho menej stabilné ako sa predpokladalo. Prstenec Liberté (sloboda), môže zmiznúť za menej ako storočie. Neptún má k roku 2003 13 známych mesiacov. Zďaleka najväčší a jediný guľatý je Triton, objavený Williamom Lasselom iba 17 dní po objavení samotného Neptúna. Triton má retrográdnu dráhu, čo ukazuje, že bol zachytený a reprezentuje pravdepodobne bývalý objekt Kuiperovho pásu. Pomaly sa k planéte približuje a napokon keď dosiahne Rocheovu medzu bude roztrhnutý. Triton je najchladnejšie teleso pozorované v slnečnej sústave. Teplota jeho povrchu je 38,15 K (-228 °C). Podľa vzdialenosti je druhým najbližším mesiacom nepravidelná Nereida, ktorá má jednu z najexcentrickejších obežných dráh v slnečnej sústave. Od júla do septembra 1989 Voyager 2 objavil ďalších šesť mesiacov. Druhým najväčším je Proteus, ktorý však tvorí iba pol percenta z hmotnosti Tritonu. Je známy ako veľmi tmavé teleso, keďže odráža iba 6 % dopadajúceho svetla. K najvnútornejším patria Naiad, Thalassa, Despina, Galatea a Larissa. Z ďalších 5 nových mesiacov objavených zo Zeme je pomenovaný len jeden s názvom Psamathe (S/2003 N1). Ostatné 4 majú dočasné pomenovanie (S/2002 N1-4).